KEĎ NA SMUTNEJ EŠTE HLINU NA TEHLY MIESILI

Pri zmienke o lokalite Smutná, každého napadne skládka priemyselného odpadu „Smutná“. Inak povedané trvalá environmentálna záťaž, ktorá sa nachádza v blízkosti potoka Smutná a Chráneného areálu Všivavec a ktorej tvorcom bol Chemolak. Toľko k súčasnému povedomiu o tejto lokalite a žiaľ aj o jej historickom odkaze.

Ale aby som nekrivdil všetkým. Niekoho predsa len pri Smutnej napadne spomienka na výdatný prameň, či dokonca tehelňu. Áno počujete dobre. Skutočná tehelňa kde sa vyrábali pálené tehly. Nebola to len hlinná jama na výrobu nepálených tehál ako na Hliníkoch.

Určite teraz všetci čakáte nejaké výročie spojené s tehelňou? Tentokrát nie. Inšpiráciou k napísaniu článku bola príprava článku o Sv. Vincentovi a jeho pohnutých osudoch v Horných Orešanoch, ktorý sme uverejnili na našej stránke pred pár dňami. Pozorným čitateľom určite neušla informácia, že bol patrónom tehliarov, a že sa v Horných Orešanoch nachádzala tehelňa. Práve tu bol posledný impulz k napísaniu tohto článku a vôbec k zaoberaniu sa témou tehelne na Smutnej.

Posledný preto, že na tehelňu sme narazili už dávnejšie a sporadicky sme sa k nej vracali aj pri rozhovoroch z hornoorešancami. Predpokladali o bežne rozšírenú informáciu. Prekvapil ma opak. Na tehelňu v súvislosti s lokalitou Smutná reagovalo skutočne minimum osôb.

Čo sa nám teda podarilo dopátrať a čo dnes vieme o tehelni Smutná? Prvou hmatateľnou pomôckou bola stará mapa, ktorá nám ukázala presnú pozíciu tehelne aj s objektami (viď. fotografia). Ďalším zdrojom sa stalo sčítanie obyvateľov z medzivojnového obdobia (prvá ČSR), kde sa vyslovene uvádza tehelňa. Tým naozaj najhmatateľnejším dôkazom sa stala obyčajná tehla.

A práve od nej aj začneme. Ako spoznáme tú hornoorešanskú? Na jej povrchu je značka zložená z písmen HO (viď. fotografia). Možno v minulosti mala aj iné značenie, ale to je na ďalšom pátraní. Koľký z vás v minulosti pri búraní, či prestavbe narazili na takto značenú tehlu? Čo sa týka kvality, z posúdených vzoriek môžem skonštatovať, že bola priemerná, ba priam až podpriemerná. Často prepálená, spečená a deformovaná. Prečo si môžem dovoliť hodnotiť kvalitu tehál? Predovšetkým z dôvodu, že som vyštudovaný keramik a tehla je keramický produkt.

Posledným majiteľom tehelne pred znárodnením bol Jozef Pálffy. Kto však bol jej zakladateľom, to je na ďalšie bádanie. S istotou vieme, že v 30. rokoch 20 storočia už tehelňa nefungovala. Ak vezmeme v úvahu, že pálenie tehál je energeticky náročné a všetko drevo z lesov v tej dobe končilo v chemickej továrni na Majdane, priam sa to ponúka ako jasný dôvod zániku.

V čase, keď už tehelňa nefungovala, využívali Pálffy jej objekty ako služobné a nájomné domy. Medzi posledných obyvateľov patrili: rodina Šénová a Tangelmayerová. Celkovo malo v tehelni trvalý pobyt 12 obyvateľov obce Horné Orešany. Gróf Pálffy v areály zrušenej tehelne ubytoval aj polesného a drevorubačov. Okrem dvoch domov č. 277 a 278 bola v areály ešte veľká budova tehelne a samozrejme hlinisko – ložisko hliny vhodnej na výrobu tehál.

Počas prvej ČSR a II. sv. vojny, keď už sa tehly nepálili, bola Smutná známa z iného dôvodu. K huncokárkám sa tam chodilo pre mlieko a maslo. Vraj jedno z najlepších v okolí.

Ešte raz sa vrátim k Smutnej a jej smutnému osudu. Po druhej svetovej vojne boli z ČSR na základe Benešových dekrétov nútene vysídlený etnický Nemci. Toto nariadenie dopadlo aj na obyvateľov Smutnej, konkrétne huncokárov, ktorí mali na danej lokalite služobné byty. Aj keď pevne verím, že sa to nedotklo všetkých.

Nakoniec niekde medzi rokmi 1945 až 1960 zanikli aj objekty bývalej tehelne. Ako to vieme? Na mape z roku  1962  už nie sú zakreslené žiadne objekty.

Pre zachovanie odkazu na huncokárov a dokumentáciu dejín našej obce veríme, že sa nám podarí nájsť aj fotografiu, ktorá zachytáva spomenutú tehelňu. Ak ňou disponujete, budeme radi, ak nám ju poskytnete na zdigitalizovanie a zverejnenie.

Na záver ešte jeden údaj viažuci sa k tejto lokalite. V minulosti sa na jej okraji nachádzali chovné rybníky. Predchodcovia Rybárne Parina. Akú minulosť mám na mysli? Nie mladšiu ako 18. storočie. K tejto téme sa viac dočítate v článku „Hornoorešanské rybníky“.

Ak vás článok zaujal, prípadne vo vás prebudil spomienky na mladosť, či motivoval k prehľadaniu rodinných archívov som rád. Je to zadosťučinenie pre nás všetkých, ktorí sa spolupodieľame na pátraní po miestnej histórii.

Preto by som rád touto cestou poďakoval všetkým tým, ktorí pochopili význam zachovania ústneho podania našej spoločnej histórie, ako aj tým, ktorí boli ochotní venovať nám trochu zo svojho času. Ešte raz ďakujem a v mene Ober Nussdorf sa tešíme na ďalšie rozhovory. Zároveň si uvedomujeme, že držať sa len ústne predávaných informácii je zradné a často aj zavádzajúce. Preto takéto informácie vždy konfrontujeme s písomnými prameňmi.

PS: V čase keď už bol článok pripravený na publikovanie, narazil som na najnovší dokument spomínajúci tehelňu. Konkrétne publikáciu o Bratislavskej župe z roku 1904. Vďaka nej vieme, že v danom roku ešte tehelňa fungovala.

 (JS)

SK