
Horné Orešany sa po stáročia považujú za vinohradnícku obec. Dôvodom nie je len ich poloha na úbočí Malých Karpát, ale aj vinohrady, pestovanie kvalitného hrozna a výroba ešte lepšieho vína.
Aj keď dnes už pravda zarastené, neudržované, či zastavané vinohrady svedčia skôr o niečom inom.
Ale poporiadku. Vinohrady sa spomínajú v súvislosti s našou obcou už od stredoveku. Pestovanie viniča a výroba vína, ktoré malo meno a cveng, prešlo v priebehu posledných storočí rôznymi zmenami a nakoniec pomalým tempom do úpadku. Teda až na výnimky.
Akoby predzvesťou tohto úpadku v našej obci bol pomalý zánik pestovania v lokalitách ako Oberberg, Šnajbas, Promandle a ďalších v 18. až 20. storočí. Na to nadväzoval prechod z bieleho na červené víno, ako spomína už Pavol Jedlička. „Žiaľ, majitelia viníc v tejto priaznivej polohe začínajú čiastočne zanedbávať pestovanie bielych druhov viniča, ktoré sú náročné na pestovanie, no ušľachtilé na kvalitu. Namiesto toho inklinujú k pestovaniu červeného viniča, čo sľubuje bohatšiu úrodu.„
Ďalšou ranou bola epidémia fyloxéry na konci 19. storočia, na to nadväzovali dva celosvetové vojenské konflikty a celé to dorazil komunizmus. Ľudia ostali odtrhnutí od toho, čo predkovia v úmore potu a krvi, vybudovali a dopestovali. Takže sa dnes ani nemôžeme diviť, keď sa nám vinohrady pred očami menia na zástavbu rodinných domov a chát, či v tom lepšom prípade len neudržovanú zelenú džunglu.
To som už, ale odbočil príliš ďaleko. Hádam nie je obec, kde by vo vinohradoch nestála aspoň jedna socha sv. Urbana patróna vinárov a vinohradníkov. V našej obci až do konca 2. sv. vojny sme mali dve. Žiaľ tá staršia a vzácnejšia (baroková) bola zničená. Málo kde však narazíte na to, že bol v obci uctievaný aj ďalší patrón spojený s vinárstvom.
Horné Orešany takého mali. Píšem v minulom čase, lebo už nie je. Teraz si určite všetci lámete hlavy o akom patrónovi to píšem? Nebudem vás napínať. Na ľavom bočnom oltári v Kostoly Mena Panny Márie v Horných Orešanoch sa dnes vypína obraz Sv. Marie Goretti. Nad (ne)kvalitou diela a tým, či je prevedenie vhodné do barokového oltára sa radšej nebudem hlbšie zamýšľať.
Staršie ročníky si však spomenú, že na oltári bol pôvodne obraz svätca. Chvíľku nám trvalo, kým sme zistili o koho sa jednalo. Vďaka už vyššie spomenutému hornoorešanskému kňazovi Pavlovi Jedličkovi a jeho dielu Pamiatky Malých Karpát I. časť Horné Orešany už vieme, že to bol sv. Vincent. Obraz daroval gróf Krištof Erdődy v roku 1761. Nik ma nepresvedčí, že sme sa zbavili historicky a umelecky hodnotnejšieho diela.
Aby toho nebolo málo, tak sv. Vincent nebol len patrónom vinárov, ale aj tehliarov, hrnčiarov a drevorubačov. Je priam príznačné, že v našej obci stávala tehelňa, do začiatku 19. storočia tu pôsobili hrnčiari (nie habáni) a v neposlednom rade v miestnych horách pôsobili tzv. huncokári, ktorí majú práve sv. Vincenta vo veľkej úcte. Vždy na jeho sviatok si dávali odslúžiť sv. omšu. A keďže huncokárov ako etnických Nemcov na základe kolektívnej viny podľa Benešových dekrétov po 2. sv. vojne deportovali z ČSR, narušila sa aj táto väzba.
Aby som nezabudol, k bočnému oltáru zasvätenému sv. Vincentovi sa viaže ešte jedna zaujímavosť. Spravovalo ho Bratstvo Božského Srdca Ježišovho. Hádam ani nemusím písať, že aj toto bratstvo v našej obci zaniklo.
Vlastne sa ani nedá čudovať, ako dopadol sv. Vincent. Veď už ho nik nepotreboval! Pomalý úpadok vinárstva, zánik hrnčiarstva a tehliarstva, zrušenie bratstva a odchod huncokárov boli dokonané odstránením sv. Vincenta.
Pre Ober Nussdorf sa stal znovu nájdeným pokladom, aj keď len takto článkom a fotografiou, ktorá ho zachytáva. Kto vie kde a ako skončil samotný obraz? Na naše články ste si už poniektorí zvykli a preto viete, že nepíšeme ich len tak nahodilo, bezdôvodne. Tým dnešným dôvodom je fakt, že práve na dnešný deň – 22. januára, pripadá sviatok sv. Vincenta.
Svätý Vincent oroduj za nás!
(JS)
Foto: súkromný archív M. Hečko