V polovici 16. storočia po neúspechu proti Osmanskej ríši v bitke pri Moháči prišli na územie dnešného Slovenska Chorváti. Prišli aj do Horných Orešian a väčšina časom splynula s miestnym obyvateľstvom. Niekto by mohol povedať, že „moc toho po sebe v Horných Orešanoch nezanechali“. Zachovalo sa nám pomenovanie jednej lokality s názvom „Glavica“, studňa, ktorej sa zvykne hovoriť „Chorvátska“ a priezviska, ako Benovič, Brázdovič, Šimončič, Pohrebovič a tiež také, ktoré časom stratili svoje tradičné chorvátske koncovky napr. Blažo – pôvodne Blažovič atď.
Tým by na prvý pohľad skončil výpočet toho chorvátskeho. Je toho samozrejme oveľa viac. O tom niekedy nabudúce v samostatnom článku. Dnes do výpočtu zachovaného chorvátskeho dedičstva prikladáme jeden konkrétny dielik skladačky.
Písal sa rok 1582 a v Európe už pár storočí predstavovala veľký problém Osmanská ríša. Zároveň sa Európou šíril protestantizmus. Do tejto nie príliš optimistickej doby sa dňa 28.6.1582 narodil v obci Horné Orešany chorvátskym vysťahovalcom syn Petar Ljubić. Kto boli jeho rodičia a ako sa volali, žiaľ nevieme. Hlavným dôvodom je, že z tej doby sa nezachovali farské matriky.
Keby som niekde narazil len tak na takéto meno asi by ma ani nezaujalo a ani by som sa nim nezaoberal. V chorvátskom dvojtýždenníku vydávanom v Rakúsku, som však narazil na článok, kde sa pri mene Petar Ljubić uvádza, že bol významný chorvátsky kňaz a diplomat, ktorý sa narodil v obci „Felsö Orešany“ pri Smoleniciach a ktorý žil v rokoch 1582 – 1645.
Strohá a krátka informácia. Upútala ma však natoľko, že som začal pátrať. Nevyzeralo to však vôbec dobre. Nech som sa akokoľvek snažil, nikde nič, ani jedna zmienka. Dokonca aj autor článku umrel pred pár rokmi. Zdalo sa, že moja stopa vyhasla skôr, ako som začal stopovať.
Nerád sa však vzdávam a tak som začal s korešpondenciou na všetky možné strany. Čoskoro sa ukázal prvý drobný úspech, ktorý zásadne ovplyvnil ďalšie pátranie. Z chorvátskych zdrojov sa mi podarilo vypátrať, že Petar Ljubić bol jezuita. A keďže za pokus nič nedám, oslovil som jezuitský archív v Rakúsku. Po prvotnom sklamaní, že archivujú údaje až od 19. storočia, nakoľko staršie im boli ešte v 18. storočí zabavené prišiel predsa len drobný úspech.
Podarilo sa im nájsť krátky článok zo začiatku 20. storočia. Bol to ten správny impulz, ktorý som potreboval. Oslovil som príslušné rakúske, chorvátske a maďarské inštitúcie a začal za hon na Petara Ljubića.
Výsledkom tohto pátrania je druhá časť článku, kde vám predstavujem nášho zabudnutého rodáka.
PETAR LJUBIĆ, kňaz, misionár, náboženský spisovateľ, diplomat, pedagóg
(*28. jún 1582 Horné Orešany – † 16. november 1645 Záhreb) tiež sa uvádza ako Petrus Lubich, Petrus Lubich Croata
Ako som uviedol v úvode, na začiatku sme poznali len roky narodenia a úmrtia. S pribúdajúcimi informáciami sme ako prvý získali dátum úmrtia, ktorý sa spomínal skoro vo všetkých neskôr získaných dokumentoch. S dátumom narodenia to však bolo komplikovanejšie.
Ako napísal autor dobového článku o Ljubićovi, dátum narodenia sa v jeho súvislosti prvý krát spomína až v jeho nekrológu z roku 1645, ktorého prepis sa mi nakoniec podarilo získať. Dôvodov neuvádzania dátumu narodenia môže byť viac: zničené dobové dokumenty napr. aj v rodnej obci.
To je aj dôvod, prečo sú pre nás zatiaľ neznámou jeho rodičia, súrodenci a predovšetkým prvých 21 rokov života. Nevieme dokedy žil v Horných Orešanoch, ani aké školy a kde navštevoval, či kde všade ho osud zaviedol.
Jeho životné osudy sa pre nás začínajú odvíjať až dva mesiace pred dovŕšením veku 22 rokov v Brne. Od tohto momentu sa mi podarilo poskladať celkom zaujímavý životopis.
Ako už bolo vyššie povedané bol jezuitom. Do mladého jezuitského rádu, ktorý v tom roku mal len 70. rokov od založenia sv. Ignácom z Loyoly vstúpil 27. apríla alebo júna 1604 v Brne. Do rádu, ktorý bol hlavnou silou katolíckej protireformácie. V Brnenskom jezuitskom kolégiu strávil v noviciáte až do roku 1606. Následne odchádza na štúdia do seminára na univerzitu v Grázi (Štajerskom Hradci). Z historických dokumentov vieme, že v rokoch 1606-1609 sa venoval štúdiu filozofie.
V nasledujúcom roku odchádza do Záhrebu, kde až do roku 1612 vyučoval na 1. a 2. stupni miestneho gymnázia gramatiku a poéziu. V dobových dokumentoch z tohto obdobia sa uvádza ako Petrus Lubich Croata. Následne sa vrátil na univerzitu do Grázu kde pokračoval v štúdiu teológie. Na ktorú jeho rehoľa predpisuje 4 roky. Štúdium absolvoval s výbornými výsledkami za 3 roky a 2 mesiace. Po skončení ešte absolvoval predpísaných 10 mesiacov tretej probácie (terciata).
V roku 1617 nastupuje ako farár v Záhrebe do kostola sv. Marka. Od roku 1618 až do roku 1627 pôsobil v Záhrebe ako prokurátor, misionár, kazateľ, spovedník a rektor na miestnom gymnáziu.
Medzitým si odbehol v rokoch 1618 – 1619 na misie do Lendavy v dnešnom Slovinsku, kde pomáhal pri rekatolizácii a boji s protestantizmom. Prišiel na pomoc Kristoforovi Banfimu, konvertitovi na kresťanstvo.
V rokoch 1619 – 1620 ho znova môžeme odsledovať v Záhrebe, kde okrem iného pôsobí ako osobný spovedník u chorvátskeho bána, grófa Nikolu IX. Frankopana.
V rokoch 1620 – 1621 pôsobil opätovne v Záhrebe v kostole sv. Marka. V roku 1621 bol znova vyslaný na misie. Tentokrát do chorvátskeho Karlovacu, kde ako sa uvádza v dobových záznamoch sa vkradli protestanti (takmer všetci Nemci), ktorí boli predtým vyhnaní zo Slovinského Kraňska, a tiež rakúskeho Štajerska a Korutánska.
Po návrate z Karlovacu opätovne pôsobil v Záhrebe v kostole sv. Marka a aj ako mimoriadny profesor a rektor na miestnom gymnáziu.
Následne odchádza do Grácu, kde 19. februára 1623 zložil 4 rehoľný sľub (sľub osobitnej poslušnosti pápežovi v misijných záležitostiach). Ten neskladajú všetci jezuiti ale iba tí, ktorí sú prijatí medzi tzv. profesov Spoločnosti Ježišovej, čo je najvyššia forma členstva). Následne sa vracia do Záhrebu, kde až do roku 1627 pôsobí ako rektor na miestnom gymnáziu.
Ďalej sa dozvedáme, že zo Záhrebu sa v roku 1628 vrátil do Rakúska, konkrétne do Viedne, kde pôsobil ako farár a spovedník.
Na tomto mieste sa však dlho nezdržal, nakoľko ešte v tom istom roku odchádza ako účastník na misijnú a diplomatickú cestu do Konštantínopola (Carihrad/Istanbul) s cisárskym legátom, pre ktorého pôsobil aj ako osobný spovedník. Na misii bol až do roku 1630. Na misie do Konštantinopola sa opätovne v rovnakej funkcii vydal ešte aj v rokoch 1636, 1639 a 1642. O tom aké nebezpečné bolo podniknúť takú cestu si ani nemusíme hovoriť. Konštantinopol bol v tom čase už takmer 200 rokov pod nadvládou Osmanov.
V roku 1631 pôsobil ako kazateľ, poradca, rektor pre prípady svedomia v Záhrebe. V roku 1632 sa vracia do Grázu, kde pôsobí ako spovedník a misionár. V rokoch 1632 a 1634 sa striedavo zdržuje vo Varaždíne a Záhrebe. Vo Varaždíne pôsobí ako kazateľ, spovedník a zároveň pracuje na založení nového jezuitského kolégia. Práve tu zažil asi najväčší útok na svoju osobu, keď mu išlo o holý život. V rokoch 1633 až 1634 pôsobí ako opát (superior) v miestnom kláštore. Následne odchádza do Záhrebu, kde mu pribúda aj ďalšia funkcia, a to správca Kongregácie Panny Márie. V rokoch 1634-1635 a 1640-1641 si ešte pár krát odbieha do Varaždína.
V rokoch 1644 – 1645 zastáva funkciu predstaveného kláštora v Maďarskom Šoproni.
Posledné roky jeho života boli poznačené podlomeným zdravím. Ako uvádzajú v nekrológu jeho súčasníci, od roku 1622 je jeho zdravie veľmi oslabené. Takže keď sa v októbri roku 1645 vrátil späť do Záhrebu bol už úplne vysilený. Posledný mesiac pred smrťou trpel kašľom a horúčkou viac ako zvyčajne. V tom čase už pociťoval, že sa blíži jeho koniec. Bol premožený túžbou oslobodiť sa z „väzenia tela a prejsť do slobody Božích detí“. Dňa 16. novembra 1645 na svojom žiadosť, prijal sväté prijímanie. Vzývajúc sväté mená Ježiša a Márie, posilnený tajomstvami umierajúcich, pri plnom vedomí až do poslednej chvíle. Skonal „sub tempus prandii“ (v čase obeda) pravdepodobne krátko pred poludním.
Z Ljubićovho nekrológu sa dozvedáme, že bol Chorvát. Je to trochu zvláštne, pretože národnosť sa vtedy určovala podľa toho, v ktorej krajine sa narodil. Zároveň sa dozvedáme, že ovládal nemecky, latinsky a chorvátsky, no maďarčinu neovládal. To, že nevedel po maďarsky dokazujú záznamy v trojročných katalógoch, keď sa viedli presné záznamy o znalosti rôznych jazykov a že každý si zapisoval čo i len základné znalosti toho ktorého jazyka.
Ako už bolo vyššie spomenuté, chodil často na misie, ktorých cieľom bolo bojovať proti bludu protestantizmu. Z nekrológu sa dozvedáme, že „po celý život, mal na srdci len Božiu slávu, a tak aj ako zlomený starec neúnavne vyvracal kacírov svojimi spismi“.
Žiaľ zo spisov a diel, ktoré napísal Petar Ljubič sa nám do dnešnej doby nič nezachovalo. Musíme sa preto spoľahnúť len na dobové zdroje, ktoré nás informujú, že napísal a vydal mnoho spisov proti heretikov. Väčšinu z nich napísal až v pokročilom veku. Poznáme len názov jeho rukopisného diela „Gesta et Scripta Provinciae Austriae“.
Pri písaní tohto článku som dúfal, že sa nám podarí dopracovať aj k jeho podobizni. Oslovil som v tejto veci viacero archívov a inštitúcií. Ako poslednú som dostal odpoveď zo Záhrebského arcibiskupstva.
Záver je taký, že tak ako je k dnešnému dňu pre nás tajomná a neznáma mladosť Petara Ljubića, tak zostáva pre nás neznáma jeho podobizeň. Rovnako sú k dnešnému dňu pre nás stratené jeho literárne diela. Čo ma však najviac mrzí, doba v ktorej Ljubić žil, bola dobou kedy zásadne do dejín zasahovala Osmanská ríša a tak dnes žiaľ nevieme, ani kde je Ljubić pochovaný.
Ako sa však hovorí „nádej zomiera posledná“ a preto môžeme dúfať, že raz sa podarí niekde v niektorom archíve nájsť niektoré Ljubićové dielo, či jeho vyobrazenie, prípadne zmienku o tom, kde bol pochovaný.
Česť jeho pamiatke.
(JS)