(80. výročie oslobodenia obce Horné Orešany)
Evgenij Arsenevič Kostilev (5.01.1914 – 22.02.1961), podplukovník / veliteľ delostreleckého pluku
Spomínate si na článok 78. výročie oslobodenia z roku 2023 a na vetu, že do Horných Orešan ako prví vstúpili kozáci na koňoch? A čo na ústup Maďarov po lesnej železnici smer Sklenná Huta v článku 79. výročie oslobodenia z roku 2024, či na útok kaťušami od Boleráza o ktorom písal v článku 77. výročie oslobodenia Martin Ostrovský v r. 2022?
K okrúhlemu 80. výročiu oslobodenia obce som si pre vás pripravili ďalšiu špecialitku. Na vyššie spomenuté udalosti nadviažem dobovým opisom udalostí zachytávajúcich oslobodzovanie Horných Orešian a širšieho regiónu Červenou armádou.
Konkrétne prinášame spomienky členov 4. gardového kubánskeho kozáckeho jazdeckého zboru (kavalérie), ktoré vyšli v roku 1972 v Krasnodarsku pod názvom „ От Кубани до Праги“ (Z Kubáňa do Prahy). Kniha spomienok popisuje cestu kozákov (dobrovoľníkov / nevojakov, často ešte chlapcov v nevojenskom veku) z Kubáne pri Azovskom mori do Prahy.
Poďte sa spolu s nami začítať do situácie predchádzajúcej oslobodeniu a samotnému oslobodzovaniu obce. Nadviažeme už na známe informácie a prinášame aj také, o ktorých sa ešte nehovorilo a ani nepísalo.
Pripomienku bojov za oslobodenie obce začíname v 1. apríla 1945 o 20,00 hod v Trnave. Kedy ako uvádza N. Frolov: … nepriateľ bol definitívne zlomený, všetky ohniská pouličných bojov boli zlikvidované a mesto bolo úplne vyčistené od nacistov.
Padla noc. Pluk sa zhromaždil a dal sa do poriadku. Ľudia padali z nôh od únavy. Nakoniec dorazili aj kuchyne. Niektorí sú hladní, no väčšina má len jednu neodolateľnú túžbu, a to spať. Prepätie všetkých síl z posledných dní si vyžiadalo svoju daň. Po postavení posilnenej bojovej stráže pluk odpočíva.
Kozáci toho však moc nespali. Už pred svitaním boli všetci na nohách. Pripravovali sa na novú bitku. Našťastie nočný spánok aj keď krátky urobil svoje a vojaci sa cítili osviežene.
2. apríla ešte pred svitaním všetky jednotky opustili Trnavu a pohli sa smerom na severozápad. Na poludnie sa priblížili k úpätiu Malých Karpát. Vpravo už 10. divízia začala bojovať o Smolenice a Trstín, kde bolo identifikované najvhodnejšie miesto na prechod pohoria. Nepriateľ urobil kvalitné opatrenia na udržanie tohto miesta a pohyb 10. jazdeckej divízie sa zastavil. V tejto situácii dostala naša 9. divízia za úlohu obísť Smolenice zo západu, okolo Horných Orešian a zaútočiť od chrbta. Len čo sme sa však obrátili na západ, okamžite sme boli vystavení ťažkým delostreleckým a mínometným útokom. Ukázalo sa, že nepriateľ sa na tieto miesta vopred zameral. Začal ťažký boj.
Naša divízia nechala za sebou delostrelectvo a zásobovanie a presúvali sme sa len so šabľovými a guľometnými jednotkami ťažkým terénom. Na prechod a prenasledovanie nepriateľa sme využívali lesnú železnicu na prepravu dreva. Postup bol nepretržitým bojom, ktorý sa odohrával na širokom území v podobe početných bojov na cestách, v roklinách a priesmykoch. Jednotky vynaložili všetko úsilie a tri dni hrdinsky bojovali. (kto vie či vedeli, že bojujú hlavne proti maďarským oddielom?)
Keďže bolo nemožné splniť zadanú úlohu, a to aj pre fakt, že v komplikovanom teréne nebolo možné využiť podporu delostrelectva, zadal veliteľ zboru novú úlohu: skrytou zmenou smeru pohybu, prekročiť Malé Karpaty západným smerom a ovládnuť nové cieľové body nachádzajúce sa na úpätí severozápadných svahov pohoria. V noci na 5 apríla jednotky 32. jazdeckého pluku prenikli po Plaveckého Mikuláša a ešte počas toho istého dňa obsadili dediny Plavecký Peter a Prievaly.
Poviete si a to je všetko? Jedna veta o Orešanoch a jedna o železnici? Nie text pokračuje popisov ďalšieho pamätníka (Borisa Duchovnija), ktorý s delostreleckým plukom pokračoval na Horné Orešany priamo cez Suchú nad Parnou.
1. apríla bola oslobodená Trnava a v noci na 2. apríla nám náš veliteľ E. A. Kostylev oznámil, že náš 152. IPTAP (stíhací protitankový delostrelecký pluk) dostal za úlohu podporovať ofenzívu 10. gardovej jazdeckej divízie v smere na osady Suchá nad Parnou a Horné Orešany. Stalo sa, že postup 10. divízie bol spomalený. Z Trnavy do Horných Orešian je to len 15 kilometrov a naši prieskumníci čoskoro hlásili, že smerom na našu cestu sa systematicky spúšťajú svetlice.
Keď sa pluk priblížil pomerne blízko, Kostylev vydal rozkaz zastaviť, vypnúť motory a zachovať najprísnejšie maskovanie. Chvíľu rozmýšľal a potom sa otočil ku mne a povedal: „Čo urobíme, Boris? Horné Orešany sú síce malá obec, ale má veľké obranné štruktúry. Rozviedčici (príslušníci výzvednej skupiny) objavili aj tanky ukryté v kaponieroch (kryté fortifikačné stavby). Počkáme, kým prídu hlavné sily divízie? To ale príde úsvit a stratíme túto výhodu. Potom tu mnohí zbytočne položia život.“
„Tak teda,“ pokračoval som v myšlienke Evgenija Arsenjeviča Kostyleva, „skúsme šťastie z podpory“.
Vzchopil sa, objal ma a s nadšením povedal: „A čo, veď to zvládneme! Zhromaždite všetkých veliteľov!“
Plán veliteľa pluku bol nasledovný. Delá sme presunli potichu s koňmi a ručne, aby sme neboli odhalení a aby sme mohli paľbu nasmerovať čo najbližšie k Horným Orešanom. Strelivo sme nosili ručne. Zhruba desať trieštivých nábojov na jedno delo. Všetky batérie sa sústredili na bokoch. Prvý výstrel všetkých dvadsiatich diel bol zároveň signálom pre pristavenie ťahačov k delám. Po prvotnej delostreleckej paľbe vtrhla kavaléria a dve batérie do Horných Orešian, zatiaľ čo zvyšné tri batérie pokračovali v streľbe. Akonáhle bola obsadená obývaná oblasť obce, batérie ju okamžite opustili a zaujali kruhovú protitankovú obranu na okraji obce.
Bojové operácie pluku prebiehali presne podľa plánu, ktorý navrhol Kostylev. Drzosť, prekvapenie a paľba z delostrelectva celého pluku paralyzovala nepriateľovu vôľu klásť odpor. Ten v panike utiekol a nechal za sebou takmer všetku svoju vojenskú techniku.
Na záver by sa patrilo vysvetliť názov dnešného článku. Túto vetu si zaznamenal E. A. Kostylev keď sa jeho pluk blížil v Trnave a kone cválali po poliach. Nie je to náhoda. Skôr ako vstúpil do armády vyštudoval poľnohospodársku univerzitu a po vojne sa k tejto profesii vrátil.
Tento článok by nevznikol, nebyť ochoty a chuti pomôcť. Preto by som na záver rád osobitne poďakoval Dr. Jozefovi Petrášovi, riaditeľovi Vojenského archívu – Centrálna registratúra Trnava a tiež Jánovi Sitárovi, za poskytnutie dokumentu zo súkromného archívu.
DODATOK (Čo sa dialo po oslobodení z pohľadu hornoorešancov)
Pôvodne mal byť toto úplný záver článku. Keďže si však pripomíname okrúhle 80. výročie, pridávame ešte jeden bonusový materiál, ktorý sa viaže k oslobodeniu našej obce – „Pamätný spis venovaný k oslobodeniu obce Horné Orešany“.
V dokumente sú opísané prvé hodiny a dni po oslobodení obce. Mimo iné sa dozvedáme, že hneď po oslobodení sa u veliaceho dôstojníka Ruskej armády prihlásili zástupcovia tzv. podzemného hnutia a partizánov“, konkrétne František Szomolányi a František Bezroučka. V mene občanov privítali osloboditeľov, poďakovali im za oslobodenie a zároveň požiadali, aby vojaci ušetrili majetok a životy hornoorešancov.
Následne boli odkázaní na pobočníka (majora, lekára), ktorý bol ubytovaný na miestnej fare. Ten v prítomnosti miestneho farára Augustína Vávru rozhodol o vymenovaní obecného komisára (Je až zarážajúce, že účastníkom a svedkom bol človek, ktorý kolaboroval s fašistickým režimom a viedol miestnych gardistov).
Po tomto stretnutí ilegálni pracovníci a členovia tajného Obecného výboru zvolali spolupracovníkov na poradu, ktorá sa konala 5. apríla v byte Františka Bezroučku. Dohodli sa, že 6. apríla vystúpia verejne a budú viesť obec v týchto náročných časoch.
Pribraný na spoluprácu bol aj vtedajší starosta R. Novák. Oslovení boli aj členovia obecného zastupiteľstva, ktorí však spoluprácu odmietli a stiahli sa z verejného života.
Obecný výbor bol oficiálne založený 6. apríla 1945 v zložení:
predseda: Štefan Blažo, roľník
podpredseda: František Somolányi, robotník Chemická továreň
pokladník: František Bezroučka, pekár
členovia výboru:
- Cyril Kosák, robotník Chemická továreň
- Karol Vávro, robotník Chemická továreň
- František Zachar, roľník
- Ján Blažo, robotník Chemická továreň
V prvé dni bolo ich úlohou zabezpečiť všetko potrebné pre Červenú armádu a jej ďalší postup pri oslobodzovaní Malokarpatského regiónu. Predovšetkým v rámci možnosti zásobiť vojakov potravinami a tiež krmivom pre kone. Okrem toho zabezpečovali opravu ciest a mostov.
Ako ďalšie zabezpečili pochovanie mŕtvych vojakov, ktorý boli roztrúsení v chotári obce a tiež uhynuté kone. Celkovo bolo v chotári zabitých 19. príslušníkov Červenej armády a 28 Nemcov. Koňov bolo zakopaných 30.
Občania boli vyzvaní aby nemanipulovali z nevybuchnutou muníciou a aby ju označili a oznámili vedeniu obce. Takáto munícia sa následne odstrelila, čím sa predišlo ohrozeniu zdravia pri poľných prácach, ktoré Hornoorešancov čakali.
Zbrane a strelivo boli vyzbierané z celého chotára obce a umiestnené na obecnom úrade. Časťou funkčných zbraní bola vyzbrojená novovzniknutá obecná stráž, ktorá zabezpečovala strážnu službu v obci a chemickej továrni.
Na žiadosť Červenej armády bolo vyčlenených 450 mužov z obce, ktorí boli vyslaní na opravu fašistami zasypaného železničného „Štefánikového tunela“ pri Trstíne.
Množstvo prác, ktoré musela obec po oslobodení zaisťovať sa neustále zvyšoval a preto prizvali do Obecného výboru ďalších 24 členov. Prácu si rozdelili na pracovné skupiny: 1. zásobovacia (zaisťovala obilie pre účely zásobovania), 2. poľnohospodárska (riešenie problémov s obrábaním pôdy a pozemkovou reformou), 3. pracovná (zabezpečovala pracovnú silu pre armádu, ako aj pre potreby obce).
Dúfam, že tento trošku dlhší exkurz do obdobia oslobodzovania našej obce čitateľov moc neunavil a naopak obohatil o nové poznatky.
Na záver by som ešte rád uverejnil výzvu: ak máte vo svojich archívoch fotografie, dokumenty,… viažuce sa k 2. sv. vojne, Červenej armáde, wehrmachtu v spojení s obcou Horné Orešany, budeme radi, ak nám ich poskytnete na spracovanie a uverejnenie.
(JS)
foto zdroj: https://ru.wikipedia.org/
