Prívlastok tajomná dnes asi najviac vystihuje túto v minulosti tak obľúbenú hrušku. Známa bola pod názvami šemendzia, šemandzia, šemenda, šemendačka, šemendia. Ešte pred tromi rokmi sme na zmienky o tejto hruške narážali len v súvislosti s Bielymi Karpatmi. S postupom času sme si uvedomili, že je oveľa rozšírenejšia a jej stopy sme začali nachádzať aj v Malokarpatskom regióne.
Pri našom mapovaní sme v roku 2022 náhodne narazili hneď na dve hrušky s týmto názvom. Jednu neďaleko Modry a druhú zo záhorskej strany Malých Karpát. A aby toho nebolo málo, akoby sa vrece pretrhlo s informáciami o hruške šemendzia. Rok 2023 predstavoval priam žatvu v počte nájdených šemendzií.
Ale poďme od začiatku. Ide o skorú hrušku s malými plodmi, ktorá skoro prechádza do hniličenia. Je vhodná predovšetkým na výrobu destilátu, ale používa sa aj na výrobu lekváru a na sušenie. Dochoval sa nám aj historický odkaz na pôstne jedlo, ktoré sa pripravovalo v okolí Modry už od čias Márie Terézie. Konkrétne široké rezance posypané drvenou šemendziou a cukrom.
Na tento recept sme narazili v deň, keď sa nám podarilo nájsť prvú tzv. Modranskú šemendziu. Našťastie zatiaľ nikomu neprekáža pri výstavbe a predovšetkým rodina si ju opatruje ako rodinné dedičstvo.
O pár mesiacov skôr sme natrafili na šemendziu na záhorskej strane Malých Karpát. Netrpezlivo sme potom čakali na koniec leta, zvedaví, aké plody majú uvedené dva stromy. Na naše prekvapenie boli úplne odlišné. Čo nás však do istej miery aj potešilo, pretože aj v Bielych Karpatoch označuje Šemendzia minimálne 3 odlišné odrody hrušiek.
K zachovaniu a rozšíreniu pestovania šemendzie v Malých Karpatoch významným spôsobom prispel kňaz a ovocinár Ján Uhlárik, ktorý v 19. storočí pôsobil v obci Štefanová. Tam založil aj ovocnú škôlku, kde pestoval staré odrody jabloní, hrušiek, sliviek, moruší a samozrejme šemendziu pod názvom „šemenda“.
Určite ste si všimli, že zatiaľ píšem len o Bielych Karpatoch a Malých Karpatoch v súvislosti s výskytom šemendzie. Takže sa natíska otázka, prečo píšem o šemendziach v regióne spadajúcom k Považskému Inovcu? Odpoveď je jednoduchá:
Prvým vodítkom, že ide o všeobecne známu hrušku bola spomienka Mgr. Jozefa Urminského, riaditeľa Hlastivedného múzea v Hlohovci. Ten svojou reakciou posunul vzťah obyvateľov k týmto jedinečným hruškám z roviny poľnohospodárskej a úžitkovej aj do roviny folklórnej. Sprostredkoval mi pieseň s trochu expresívnym textom „Keď dozrievajú hrušky šemendačky, ľahni že si milá hore značky, …“.
Ďalším vodítkom bola informácia, ktorú sa nám síce zatiaľ nepodarilo písomne potvrdiť, ale hovorí o tom, že šemendzie sa vysádzali v celom Rakúsko-Uhorsku na pokyn Márie Terézie. Dôvodom bola snaha vyriešiť vtedy zúriaci hladomor. Niečo na tom bude, lebo aj v Slovinsku môžete narazisť na šemendziu. Vlastne rovno na 5 odrôd.
Tým skutočne posledným dôkazom, že šemedzie patria aj k Inovcu je aktuálne objavená stará šemendzia v poliach neďaleko Hlohovca.
Možno vás pri čítaní tohto článku napadla spomienka na vašu mladosť, na slová vašich starých rodičov, prípadne na fotografiu zachytávajúcu šemendziu rastúcu pred vašim domom, či nejaký zaujímavý recept. Alebo ste sa len pozreli cez okno do záhrady na vašu starú šemendziu. Či ste len jednoducho zatúžili po jej pestovaní. V každom prípade, článok splnil svoju úlohu.
Na záver už len výzva pre vás všetkých, ktorým šemendzia učarovala. Budeme radi, ak nám napíšete svoje spomienky viažuce sa k nej a ak by ste chceli v budúcnosti znova túto hrušku pestovať, radi vám pomôžeme. Stačí nám napísať na náš email: ober.nussdorf@mail.com. To isté platí aj v prípade, že viete o nejakej ďalšej šemendzii, ako aj o iných starých ovocných stromoch (jablone, hrušky, moruše, oskoruše, dule, mišpule, ringloty, slivky, marhule, mandle, čerešne, višne atď.).
Jakub Slobodník