CHODZ PRE VODU NA LÍŠKU, SMADZÍ MA!

foto: unsplash

V tieto dni zvykli ľudia otvárať studničky. Naše združenie sa rozhodlo pripomenúť si túto tradíciu, a to odkrývaním spomienok na hornoorešanské studničky. Dostali sme sa k ním okľukou a tak aj vás prevedieme touto kľukatou cestou.

Tá začala prostredníctvom spomienok najstarších Hornoorešancov. Ich spomienky plynuli, rozvíjali sa a pretvárali do niečoho, čo môžeme nazvať pamäť krajiny. Až neskôr sme si uvedomili, ako silne sme splynuli s touto pamäťou. Nie je to len o rozhovoroch, ale aj o starostlivosti a oživovaní. Stali sa z nás OŽIVOVATELIA. Obnovujeme staré cesty, aleje, remízy; zbierame staré lokálne názvy; obnovujeme spomienky na ľudí, na ktorých sa zabudlo; ale aj na miesta, udalosti, pamiatky; mapujeme a zachraňujeme staré odrody stromov, hľadáme a nachádzame, s úctou k odkazu minulých generácií.

Práve tu sa nám spomedzi všetkého začali vynárať studničky, tvoriace tradičné krajinné prvky, vytvorené minulým spôsobom života. Žiaľ mnohé z takýchto prvkov stratili, a stále viac strácajú dôvod svojej prirodzenej existencie a využitia. Pasienky zarástli, cesty k studničkám sa stratili, voda je samý dusičnan, všade je bahno a komáre… Tak načo ich udržovať?

Keď k tomu pridáme dopady klimatických zmien, intenzívnu činnosť človeka, zmeny v tradičnom spôsobe života, je hádam každému jasné, že sú studničky ohrozené. Strácajú sa a je ich čím ďalej menej.

Vráťme sa ešte raz o čosi späť. Pred rokom 1948 mal každý pozemok svojho vlastníka. Každá studnička bola vždy na niekoho pozemku. Síce neformálne patrili všetkým, ale vždy mal niekto patronát (väčšinou ten, koho bol pozemok). Preto sa aj studničkám zvyklo hovoriť po patrónovi, napr. Gregušova, Valdmanova, Masarovičova. Je vám to povedomé?

V Horných Orešanoch boli desiatky studničiek, žiaľ nie všetky sa zachovali. Okrem vody prestala vytekať aj niť spomienok a tak sa s odchádzajúcou najstaršou generáciou Hornoorešancov začalo zabúdať nie len na ich polohu, ale aj na ich názvy. Niet sa čo čudovať, často zabúdame aj na tie, kde priezračná voda ešte stále zurčí.

Pre širokú verejnosť asi najznámejšou a najvýdatnejšou studničkou v našom katastri je „HUSÍ STOK“. V tomto príspevku sa však zameriame na tie menej známe a na tie zaniknuté.

Treba povedať, že medzi tie zaniknuté patri aj kamenná studňa pri „Jankovej chatke“ tzv. „MASAROVIČOVA STUDŇA“. Je veľká škoda, že energia vložená do jej výstavby bola znevážená a znehodnotená tým, že studňu niekto úmyselne zasypal. Škoda je to aj preto, že slúžila ako útočisko pre netopierov. Dnes nám zostáva len smutný pohľad na rumovisko. Zarastená, zasypaná a nefunkčná je aj kamenná cisterna pred zvyškami chaty.

Ďalšou studničkou, z ktorej sa už vody nik nenapije, je „LÍŠKA“. Keď v minulosti chodili deti pásť na Všivavec a prišiel na nich smäd, museli prejsť až na druhú stranu Všivavca do Dolných Šnajdarov, aby si nabrali vodu. To isté platilo aj pre vinohradníkov lopotiacich sa vo vinohradoch v Nechtákoch. Môžeme len tipovať, prečo zanikla. Isté však je, že ani zmena prostredia na borovicový les studničke určite neprospela.

Medzi tie známejšie studničky určite patrila aj „PÁNSKA STUDNIČKA“, ktorá sa nachádzala na hranici medzi Holým vrchom a Hornými lúkami. Bola výdatná a okrem iného sa využívala aj na napájanie zvierat (kôz a kráv), ktoré sa na uvedených pasienkoch pásavali. Čo stálo za jej zánikom? Možno tektonické posuny vplyvom zvýšeného využívania cesty, možno zmena pasienkov na les, zánik vodozádržných prvkov v krajine, tzv. Malá haca…?

Studničiek, ktoré zanikli, je nespočetne veľa. Spomeniem však už len jednu. Konkrétne studňu, ktorá sa nachádzala v zaniknutej časti našej obce. V lokalite Kapustnica, kde dnes stojí čerpacia stanica pohonných hmôt. Použiť modernú terminológiu – išlo o rómsku osadu. Pri dome Rigových sa nachádzala studňa, ktorej miestni zvykli hovoriť „CIGÁNSKA STUDŇIČKA“. Je to však len termín majoritného obyvateľstva. Či jej tak hovorili aj miestni Rómovia, je na ďalšom pátraní. A aký je osud studničky? Skončila zasypaná, aj so stopami po pôvodných domoch pod spomenutou ČS.

Aby nebol príspevok nadmerne pesimistický, spomeniem aj pár existujúcich studničiek. Začnem u tej s názvom „HORNÁ STUDNIČKA“. Traduje sa, že keď v dedine nebolo vody, ľudia chodili práve na Hornú studničku po vodu. A kde by ste ju hľadali? Pod Golnogom, na hranici medzi Golnogom, Michaličkou a Hornými kapustnicami. Súčasný vzhľad síce nie je zrovna atraktívny, ale voda zaručene áno.

Ďalšie dve studničky určite všetci chronicky poznáte, aj keď ich názov asi nie. Hovorím o „Gregušovej studničke“ a „Kondrčkovej studničke“. Tieto dve studničky sú od seba čoby kameňom dohodil. Ich vzdialenosť od seba je menej ako 100 m. Kondrčkova, tiež nazývaná „HOŠTÁCKA“, sa nachádza na križovatke Hoštákov s Golnogom a tá druhá v úzkej uličke vedúcej z Hoštákov k cintorínu.

Ak vás článok zaujal, som rád. Nie len v mojom mene, ale aj v mene tých, ktorí sa spolupodieľajú na pátraní po miestnej histórii, v tomto prípade studničiek a tiež v mene tých hornoorešanských pamätníkov, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje spomienky.

Ako som uviedol už v úvode, studničiek sme zaznamenali oveľa viac. V rámci tohto článku sme uviedli len niektoré. Radi sa však k tejto téme vrátime aj v budúcnosti. A ak si spomínate na nejakú studničku, prameň, cisternu, či na to ako, sa im zvyklo hovoriť, budeme radi, ak sa o túto informáciu s nami podelíte.

(JS)

SK